Štandarda

Pôsobenie Templárov na Slovensku

 Počas celej svojej existencie si rád Templárov upevňoval svoje pozície aj v Európe, aby mohol financovať svoje pôsobenie vo "Svätej zemi". Rád Templárov sa osvedčil nielen vo vojenskej oblasti,  ale aj v oblasti bankovníctva a hospodárenia na svojich majetkoch.

Do bývalého Uhorska prišli Templári asi v polovici 12.storočia počas panovania kráľa Gejzu II. a založili si prvý kláštor v Stolnom Belehrade. Za krátky čas si vystavali ešte 10 kláštorov a nadobudli v Uhorsku silný vplyv. Kráľ Imrich im v roku 1198 potvrdil všetky výsady. Templári v Uhorsku sa usadili hlavne v pohraničných hradoch strážiacich hranice Uhorska, alebo na strategických miestach ako boli bane, obchodné cesty a atď. Templári pôsobili aj ako finančný poradcovia uhorských kráľov. Po Tepmlárskych mníchoch zostali mnohé pamiatky až do súčasnosti, aj keď sa dnes pripisujú iným rádom, o ich pamiatku sa nikto nestaral.

Pri našom pátraní sme sa často stretli s tým, že niektoré dokumenty poukazujú nato, že ten a ten cirkevný, alebo rytiersky rád začal pôsobiť na tom a tom mieste. Nehovorí však o výstavbe kláštora, pevnôstky či hradu, pretože tam už dávno stáli. No o starších majiteľoch, správcoch (mohli to byť aj Templári) sa mlčí, a to hlavne čo sa týka začiatku 14.storočia, ktoré sa viaže k zničeniu Teplárskeho rádu a rozdeleniu jeho majetku.

Mnohé miesta, o ktorých sa nezachovali žiadne písomnosti, spája s templármi len ústne ľudové podanie, tradícia a legendy. Ľud však nezostavoval povesti bez reálneho podkladu, t.j. historického jadra. Náš ľud nedával mená bez významu istým vrchom, horám, riekam a nezostavoval povesti bez reálneho podkladu. Ako by pospolitý ľud mohol prísť na myšlienku, že tu kedysi jestvovali akísi mnísi, templárski rytieri, ak by jeho predkovia skutočne neboli videli, alebo počuli niečo podobného?  Áno, ústne podanie ľudu nemohlo povstať čisto z fantázie, bez reálneho motívu, lebo ľudové povesti nikdy nespomínajú kláštor tam, kde ho nikdy nebolo, nebája o zámkoch tam, kde nikdy zámkov nebolo, ba opačne, tradície, povesti, bájky, porekadlá, akokoľvek by boli fantastické, vždy sa zakladajú na nejakej skutočnosti. Možno hovoriť azda len o omyle v pomenovaní a označení videných vecí a osôb, o zmätku v chronológii a historických faktoch, ale vždy na reálnom podklade.

Vojenské stretnutia

Bitka pri rieke Slaná, 11.apríl 1241

Zvesti o možnom "tatárskom" (mongolskom) vpáde sa objavovali v Uhorsku už od konca 30-tych rokov 13. storočia. Hrozba sa zreálnila potom, čo Belo IV. prijal na svoje územie a pod svoju ochranu kmene Kumánov, ktorých Batuchán (Džingischánov vnuk) považoval za svojich poddaných. Belo IV. dal koncom roku 1240 posilniť obranu priesmykov v Karpatoch a v januári 1241 nariadil predbežnú prípravu na zhromaždenie vojsk. Príkaz na sústredeie pri Budapešti však vydal až 14. marca, dva dni potom, čo Batuove vojská rozprášili strážne sily palatína Dionýza pri Vereckom priesmyku a vtrhli do krajiny.

Koncom marca sa Belo IV. konečne pohol so svojimi vojskami. Mongoli síce dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k rieke Slaná. Tam sa pripojili k hlavným silám Batuchána, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa a na oboch krídlach zabezpečené prírodnými prekážkami a močiarmi. Uhorské vojsko sa utáborilo na puste Mohi, neďaleko obce s podobným menom (dnes v Maďarsku, iba niekoľko desiatok kilometrov od slovenských hraníc). Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku prechádzal jediný most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť, naopak, prikázal ho strážiť. Opevnený tábor uhorského vojska sa rozkladal na pomerne malom priestore, tábor obkolesovali vozy a medzery medzi nimi zapĺňali štíty.

Večer 10. apríla ruský utečenec z mongolského tábora varoval Bela IV., že Batu chystá útok. Uhorský panovník dal posilniť stráže pri moste a Mongoli v noci naozaj zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. Až keď dorazili posily (kráľov brat vojvoda Koloman, arcibiskup Ugolín a Templári pod vedením Jakuba de Mont Royal) podarilo sa mongolov zatlačiť späť.

Útok Mongolov na most, ktorý viedol sám Batuchán, bol len zásterkou iného manévru. Ľavé krídlo Mongolov pod vedením Subodeja a pravé pod vedením Šejbana povyše a poniže mosta prebrodilo rieku a obkľúčilo uhorský tábor. Mongoli krúžili okolo tábora a zasypávali ho ohňovými šípmi a fakľami. Uhorské vojsko v stiesnenom priestore tábora nedokázalo sformovať bojové šíky. Jedine oddiely vojvodu Kolomana, arcibiskupa Ugolína a Templári sa pokúsili o výpad z tábora, boli však s veľkými stratami zatlačený späť. Mongoli otvorili obruč obkľúčenia a nechali zdecimovanú armádu utekať. Mnohých utekajúcich zatlačili do močiarov, ostatných prenasledovali. Podľa kronikárov ležali mŕtvoli až na dva dni cesty od bojiska. Templári padli do posledného muža. Belo IV. ušiel preoblečený za sedliaka, cez južné Slovensko, Rakúsko, do Záhrebu.

Bitka pri Rozhanovciach, 15.jún 1312

V období bojov o uhorský trón (po vymretí rodu Arpádovcov) bolo Uhorsko rozdelené medzi nikoľko vládnucich rodov. Na scéne sa však objavuje Karol Róbert z Anjou (syn sestry Ondreja III. - posledného Arpádovca), ktorý je podporovaný pápežom. Na väčšej časti územia dnešného Slovenska vládne Matúš Čák - Trenčiansky, na východe Slovenska Omodej z rodu Abovcov a jeho synovia.

V apríli 1312 pritiahol kráľ na východné Slovensko, aby si tu upevnil svoje postavenie a pomohol mestu Košice, ktoré bolo v spore s Omodejovcami. Kráľ posilnil posádku Košíc a potom obkľúčil Šarišský hrad. Po neúspešnom obliehaní a po správe, že Matúš Čák posiela hradu znaènú posilu, sa kráľ stiahol do Levoče. To využili Omodejovci a obkľúčili Košice. Kráľ sa však vybral mestu na pomoc. Lesy rozprestierajúce sa na západnej strane Košíc, robili terén nevhodným na boj, preto kráľ obišiel Omodejove vojsko z juhu a pohol sa k Rozhanovciam. Rieka Torysa tu tečie v nie príliš širokom, mierne sa zvažujúcom údolí, kde mohol rozvinúť bojový šík a využiť údernú silu jazdectva. Obe nepriateľské vojská sa snažili zaujať čo najvýhodnejšie postavenie. Úspešnejší boli kráľovi protivníci ktorí sa rozvinuli na úpätí kopca pri Toryse. Karolovi Róbertovi nezvýšilo iné ako zaujať postavenie v údolí.

Prvá zrážka Omodejových vojsk so silami Karola Róberta bola mimoriadne silná a účinná. Kronikári túto bitku opisujú ako najstrašnejšiu od porážky pri rieke Slaná. Omodejovci dúfali, že prvým úderom rozhodnú osud bitky vo svoj prospech, preto ho usmernili proti tej časti kráľovských vojsk, kde sa zdržiaval panovník. Viacerí z kráľovskej družiny padli a dokonca zahynul aj kráľovský zástavník. V tom čase však zo strany dorazili ku kráľovi rytieri rádu Johanitov a bránili kráľa vlastnými telami. Onedlho padli vodcovia Omodejových vojsk a navyše dorazili oddiely košických mešťanov, čo rozhodlo bitku v kráľov prospech. Na konci bitky kráľ bojoval pod zástavou Johanitov.

Templári: podľa niektorých kronikárov je veľmi pravdepodobné, že oddiel Johanitov, ktorý chránil kráľa vlastnými telami, bol zložený prevažne z bývalých  Templárov, ktorí sa po zrušení rehole uchýlili k Johanitom. Johaniti im boli názorovo najbližší (hoci si tieto dve rehole v minulosti konkurovali).

 

 

 JG.III.

Viac informácii nájdeš na stránke:

Zdroj:  http://www.templar.szm.sk/stranky/nohuver/nozaklad.htm