Vojna ruží

Koniec anglického tažienia po skončení storočnej vojny, priviedol na anglické ostrovy húfy vojakov zvyknutých plieniť, lúpiť a ochotných dať sa do služieb hokoľvek, či už pre dobrú, alebo zlú vec.
Šľachta, aby posilnila svoje pozície a majetky, bola taktiež ochotná spojiť sa s akýmkoľvek uzurpátorom moci – najväčším uchvatiteľom bol samotný kráľ.

Traduje sa, že keď Juraj V. naťahoval svoje ruky po kráľovskej korune, v presvedčení, že jeho otec už zomrel, zomierajúci Juraj IV. Zašepkal: „ Ešte nie je Tvoja a nikdy nebola moja …“ Ale to si ešte nevedel predstaviť, akými závratnými udalosťami prejde vláda Juraja VI. Bol to ctihodný muž, ale pre drsné vtedajšie časy nevhodný panovník, snažiaci sa zmieriť rozhnevané strany a neschopný presadiť svoju vôľu.
Niet divu, že situáciu využil vojvoda z Yorku, ktorý ako najbližší príbuzný Eduárda III. a možný jeho dedič, si začal uplatňovať svoje dedičské práva na anglicky trón, proti Jurajovi z rodu Lancasterov.

A tak začal boj medzi oboma rodmi – bielou ružou Yorkov a červenou ružou Lancasterov.
Samozrejme, že samotne práva by sotva stačili bez pomoci mocného Warwicka, „tvorcu kráľov“, ktorý dopomohol Yorkovi dostať sa na anglicky trón a svojmu bývalému kráľovi Jurajovi naopak do Toweru. Stalo sa to vlastne po jedinej veľkej bitke pri Towtone, kde 29.3.1461 Yorkovia na čele s Eduárdom a s Warwickom dostihli stúpencov Lancasterských červenej ruže, ktorý ustupovali od Londýna, ktorý im neotvoril svoje brány, a v prudkej snehovej búrke ich porazili na hlavu.
Shoda medzi Warwickom a Eduárdom IV. Nemala dlhú trvácnosť, a tak sa na trón znova vracia Juraj a s ním červená ruža. A kto je u moci, ten sa vždy zbavuje svojich protivníkov. A tak sa v bitkách už nebrali žiadny zajatci, čo bolo nepredstaviteľné. A popri tom ešte šarapatili dýky, jed a najatý vrahovia.

Eduárd po svojom zvrhnutí išiel príkladom – vytiahol do boja, zabil Warwicka, princa Waleského i samotného Juraja a potom vládol „pokojne“ až do svojej smrti. Našťastie pre zúboženú zem, ktorá už prišla o polovicu svojej šľachty, zanechal však dvoch nedospelých synov. Starší mal síce nastúpiť na trón, ale je tu ich strýko! Ten postupoval obozretne, veď do vojen rúži sa zapojili i silné Francúzsko i Burgúnsko.

Každý zo záujemcov o anglický trón, hľadal spojencov pre seba nielen doma, ale aj v zahraničí. Strýko sa najprv nechal menovať správcom, neskôr oboch chlapcov uväznil v Toweru a nakoniec ich dal úkladne zavraždiť.
Roku 1481 sa sám ujal vlády, aby pod menom Richard III. vošiel neslávne do dejín. Jeho obraz – ako ukrutného a prefíkaného muža – nám Shakespeare majstrovsky popísal v najčernejších farbách. Síce dodnes trvajú spory o tom, či tento obraz zodpovedá historickým skutočnostiam. Vždy bol písaný „víťaznou stranou“!

Richard bol York a nepriateľ, ktorý sa mu vynoril v rozhodujúcom boji o trón, Juraj Tudor, sa hlásil ako potomok Lancasterov.
Juraj sa musel z obavy o svoj život skryť pred Richardom do Bretane.
Tu sa rozhodol oženiť s Alžbetou z Yorku, aby sa oba rody spojili. Richard si toto nebezpečenstvo uvedomil a ponukol svoj sobáš s Alžbetou z Yorku. Je však neskoro. Roku 1485 pristáva Juraj Tudor , vojvoda z Richmondu, s dvoma tisíckami vojakov pri waleskom pobreží. Wales sa s ním spojil, lebo Tudorovci sú vlastne Walesania. Richard vyrazil proti ním. Obaja súperi sa stretli v bitke pri Bosworthu. Bola to veľmi zvláštna bitka. Malá Jurajova armáda, zložená z francúzskych a anglických dobrovdruhov, doplnených Walesanmi, sa stretla s početne silnejšou armádou Richarda III. Na holých lesterských kopcoch však ďalšie tisíce Richardových vojakov stálo zo založenými rukami a nečinne sa prizerali – hanbili sa za svojho kráľa a čakali, ako dopadne bitka.
Kráľ sám bojoval statočne, nakoniec však pod ním zabili koňa a on pobehoval po bojisku a volal: „ Kráľovstvo za koňa!“, až bol nepriateľskými vojakmi zabití a kráľovská koruna sa odkotúľala do krovia.

Vojna rúži sa týmto skončila a na trón zasadol Tudor ako Juraj VII. Až po korunovácií uskutočnil manželstvo s Alžbetou z Yorku, aby dal najavo, že nastupuje ako dedič Lancasterov a nie Yorkov. Bolo to však iba gesto, pretože z oboch rodov zostali už iba trosky a nebolo už nikoho, kto by bojoval.